Uplynulý víkend som mala možnosť s mojou rodinou navštíviť chlapčenský dom pre siroty Pokrova v Ľvove. S chlapcami, ktorí v ňom bývajú, sme sa spoznali pred tromi rokmi.
Vtedy vďaka nápadu dona Karola Maníka, ktorý bol provinciálom saleziánov na Slovensku a v súčasnosti pôsobí práve v Ľvove ako provinciál Ukrajiny, a mojej mamy Kataríny Baginovej, koordinátorky Family Garden, sa nám podarilo sprostredkovať chlapcom bez domova možnosť zažiť týždeň v rodinách na Slovensku. Prišlo ich 6. Strávili u nás úžasný čas a vystriedali viac hosťovských rodín. Musím povedať, že nám nesmierne prirástli k srdcu. Každý človek, ktorý by ich stretol, by si ich zamiloval.
Podobný pobyt sa podarilo zorganizovať aj nasledujúci rok v auguste 2016. Pricestovalo ich na Slovensko už 8. Chlapci sa veľmi tešili a naše vzťahy sa ešte viac utužili. A vďaka tomuto priateľstvu nás teraz oni pozvali na návštevu Ukrajiny. Po dlhom plánovaní a rozmýšľaní sa naša rodina v počte 6 ľudí vybrala za chlapcami.
Vyrazili sme v piatok 5. mája o šiestej ráno. Nabalení na predĺžený víkend, bez akejkoľvek predstavy, čo nás čaká. Po siedmich hodinách cesty cez Slovensko a Poľsko sme dorazili na poľsko-ukrajinské hranice. Až tam sme si uvedomili, čo znamená prechod z EÚ do inej krajiny.
Varovali nás, že čakanie môže trvať aj 2 až 4 hodiny, ale v kútiku duše sme dúfali, že to pôjde rýchlo. Rad sa však posúval rýchlosťou 2 autá za 20 minút. Ľudia boli nervózni a samozrejme, že sa vyskytli aj prípady, keď sa prichádzajúcim vodičom nechcelo čakať v rade, tak sa predbehli alebo sa natlačili pred čakajúce autá.
Dokonca sme si všimli aj úplatok za prepustenie miesta v rade – korupcia je na Ukrajine na dennom poriadku. Vtedy sme pochopili význam vety „To sa môže stať jedine na Ukrajine.“ Naše čakanie bolo nekonečné. Keď sme konečne po 4 hodinách státia, v poriadnej búrke, prešli za rampu, ostali sme nemilo prekvapení. Za zákrutou na nás čakal nový nekonečný rad. Po ďalšej hodine a následnom dôkladnom prezretí auta a dokladov, sme sa konečne dostali na pôdu Ukrajiny.
Ten pohľad sa opisuje ťažko. Je to ako prejsť z bohatého mesta do slumu. Hneď za hranicami nás privítala taká zničená cesta, že každý deň ďakujem za kvalitu komunikácií na Slovensku.
Na tamojších cestách máte pocit, že to vaše auto neprežije. Doslovne. A toto výmoľové dobrodružstvo nás
sprevádzalo zakaždým, keď sme niekam išli. Myslím, že náš Oplík si za svoj výkon zaslúži maximálnu pochvalu.
Všade, kam sa človek v tejto krajine pozrel, bolo vidieť chudobu. Najskôr chudobné dedinky s niekoľkými domami, ale krásnymi obrovskými kostolmi so zlatou kupolou. Na svoje náboženstvo sú veľmi hrdí a vidieť to na každom kroku.
Po príchode do Ľvova sa pred nami vynárali ošarpané paneláky a po uliciach chodili veľmi jednoducho oblečení ľudia so smutnými výrazmi.
Naše auto zastalo pred gréckokatolíckym kostolom, v ktorom don Karol Maník pôsobí. Previedol nás priestormi, kde slúži omše a kde aj býva. Taktiež miestnym oratóriom. Mali sme šťastie, lebo sa nám práve podarilo zastihnúť veľkú kopu detí hrajúcich sa na námestí pred kostolom.
Don Karol nám vysvetlil, že je to májová tradícia – deti sa počas tohto mesiaca po každej svätej omši prídu zahrať a budujú spoločenstvo. Medzi nimi boli aj niektorí z „našich“ chlapcov. To bolo zvítanie!
Po prehliadke sme sa presunuli do domu Pokrova pre siroty, ktorý je od kostola vzdialený asi kilometer. Tu nás už čakal otec Mychajlo, saleziánsky kňaz, rodený Ľvovčan.
A ako sa to s týmto sirotincom vlastne všetko začalo? Pred 10 rokmi našiel práve otec Mychajlo na ulici opusteného chlapca a vzal ho k sebe. Takýchto chlapcov začalo časom pribúdať, a tak kňaz musel zháňať peniaze všade, kde sa dalo. S pomocou štedrých ľudí postavil veľký, krásny domov pre opustených chovancov – ukrajinské oratórium, ktoré má svojho dona Bosca. A to, že ho majú chlapci naozaj veľmi radi, a že je pre nich jedinou životnou istotou, bolo cítiť na každom kroku.
Aj keď toho veľa nemajú, pohostili nás výdatnou večerou ako kráľov (uvedomovali sme si, že taký pokrm je pre nich vzácnosťou). Po jedle nám otec Mychajlo ukázal dom a chlapci nás previedli svojimi izbami. Bolo vidno, že si ich starostlivo upratali.
V dome žije viac ako 60 chlapcov s rôznymi ťažkými životnými príbehmi, ktorým Mychajlo doslovne zachránil život. Pridali sme sa k nim aj na večerné modlitby, ktoré boli pre nás úžasným zážitkom.
Sú neuveriteľne vychovaní, pracovití a vďační za všetko, čo dostávajú. Vtedy som si uvedomila, že víkend strávený s nimi bude pre nás veľkým požehnaním.
Po náročnom dni sme sa ubytovali a čakal nás zaslúžený odpočinok. 
V sobotu ráno sme po raňajkách vyrazili s otcom Mychajlom a tromi chlapcami do centra voľného času, ktorý vedie miestny salezián spolupracovník. Ostatní mladíci vycestovali do blízkeho mesta hrať futbalový zápas.
Po prehliadke nám chlapci ukázali veľký unikát, ktorý majú od svojho domu čo by kameňom dohodil. Bol to skanzen drevených ukrajinských kostolíkov v nádhernom parku. Nemohli sme prestať obdivovať nádherné architektonické pamiatky. Centrum bola vlastne veľká stará komunistická budova, do ktorej chodí denne 3 000 detí z Ľvova a okolia na krúžky a rôzne voľnočasové aktivity.
Nasledoval obed a po ňom prehliadka mesta. Nikdy by by som si nepomyslela, že Ľvov môže mať také krásne historické centrum. Je to zmes Viedne a Prahy. Dozvedeli sme sa, že architekti, ktorí stavali Ľvov, boli z Rakúska. Ich pečať sme videli na každom kroku. Navštívili sme miestnu pražiareň kávy, originálnu handmade čokoládovňu preplnenú turistami, či nádherné sakrálne stavby s dielami slávnych umelcov histórie. Mesto dýchalo životom, všade sme stretali pouličných umelcov. Po centre sa prechádzali mladí aj starí, kaviarne boli preplnené. Ani sme si nevšimli, ako nám ubehli tri hodiny.
Večerali sme v pizzerii, kde sa k nám pridali aj zvyšní chlapci, ktorí sa vrátili zo zápasov. Ich bilancia bola jedna výhra, jedna remíza. Ukončili sme skvelý deň plný zážitkov, čakala nás však ešte jedna milá povinnosť.
Po večernej modlitbe nás otec Mychajlo vyzval, aby sme chlapcom povedali večerné slovko. Keďže nás nepoznali všetci chlapci, moja mamina im vysvetlila dôvod našej návštevy. Nakoniec sme im odovzdali finančný dar. Boli to peniaze od rodičov detí, ktoré navštevujú DFS Kremienok (kde sú moji rodičia vedúci).
Po jednom vystúpení, len pár dní pred naším odchodom na Ukrajinu, im moja mama rozpovedala o Pokrove a aj o tom, že sa za chlapcami chystáme. Vyzvala ich, aby im pomohli finančným darom, ktorý im následne odovzdáme. Chlapci sa nesmierne potešili a bolo na nich vidieť, že im je vzácne už len to, že niekto na nich myslí. Že je na tomto svete ktosi, kto sa o nich – často nechcené deti – zaujíma. Bolo to veľmi emotívne. A to nás ešte čakala nedeľa…
Pred svätou omšou, ktorá sa slúžila o 11:30, nás otec Mychajlo zobral do štvrte, kde vyrastal. Ukázal nám panelák, v ktorom sa narodil a jednu prekrásnu, obrovskú stavbu: nádherný chrám postavený asi 5 metrov od jeho bytovky.
Porozprával nám o svojom detstve a prezradil aj, že tento chrám postavil jeho otec, miestny gréckokatolícky kňaz. Túto skutočnosť však musel kvôli režimu počas celého jeho detstva pred ním a pred celou rodinou tajiť. Na to, čo dokázal vybudovať z ničoho, bol úžasný pohľad.
Po nedeľnej omši mali moji rodičia prednášku o Family Garden pre miestnu komunitu saleziánov spolupracovníkov a my, súrodenci, sme išli zatiaľ s chlapcami znova do mesta. Na chvíľu sa od nás dvaja z nich oddelili a až pri večeri sme zistili, prečo. Doteraz neviem, ako sa im podarilo vybrať ženské tričká, ktoré nám padli ako uliate.
Podarovali nám ich ako poďakovanie za všetko, čo sme pre nich urobili. 
Večer nás čakal ešte posledný zážitok: ich každo-nedeľný futbalový zápas v miestnej telocvični. Každý z chlapcov má taký futbalový talent, že by určite uspel v akomkoľvek slovenskom klube.
Kvôli ťažkej situácii, ktorá na Ukrajine vládne, však nemajú tieto deti veľmi svetlú budúcnosť. Chcú ale vo svojich životoch veľa dokázať. Preto by sme aspoň niektorým chceli pomôcť študovať na Slovensku, čo by im dalo nádej na lepší život. Je však potrebné nájsť rodiny, ktoré by ich počas štúdia u seba ubytovali. Ja osobne verím, že sa to podarí. Do septembra je ďaleko.
Na tento víkend nikdy nezabudnem. Pozerám sa na svoj každodenný život s oveľa väčšou vďačnosťou za maličkosti, ktoré som doteraz brala ako samozrejmosť.S chlapcami sme strávili tri prekrásne dni.
V pondelok veľmi skoro ráno sme vyrazili na dlhú cestu domov, na Slovensko. Chlapci vstali len preto, aby sa s nami rozlúčili a aby nám zakývali.
Na svete je totiž nespočetne veľa detí, ktoré nemajú vôbec nič.
Ďakujem Bohu, že som mala možnosť spoznať práve týchto chlapcov na Ukrajine.
Žofia Baginová