Loading Akcie

15. februára 2016 @ 19:00 - 21:00

Hosť: Ing. Ján Balažia

Vzťah OTEC a SYN – nikdy nie je neskoro

Miesto

Farnosť Márie Pomocnice kresťanov (sála pod kostolom)
Miletičova 7
Bratislava, 821 08 Slovenská republika
+ Google Map
Webstránka:
http://mileticka.sk/farnost/

Organizátor

Zaznamenali sme na akcii:Vzťah OTEC a SYN – nikdy nie je neskoro

  • 17. januára 2018 v 22:41
    V pondelok 15.2.2016 mal vo Family Garden odbornú prednášku a zároveň aj svedectvo Ing. Ján Balažia. V spolupráci s ďalšími otcami a kňazmi usporadúvajú rôzne semináre, duchovné obnovy a akcie o mužskej spiritualite, vzťahoch pre otcov a synov i rodiny. Prebiehajú v spoločenstve formou zážitku, dobrodružstva, na Slovensku i v zahraničí.
    Prinášame vám niekoľko myšlienok z jeho prednášky:
    Aby sme vedeli dobre vychovávať naše deti, musíme im rozumieť a vedieť, čo sa s nimi deje v jednotlivých obdobiach života.
    Prvá intenzívna skúsenosť chlapca s otcom začína okolo 4. roku života. Keď sme s otcom robili nejaké chlapské aktivity, mama prejavila svoje obavy. Otec jej vtedy povedal: „Ty sa do toho nemiešaj, to sú chlapské veci.“ Vtedy som prvýkrát pocítil mužskú identitu.
    Vo veku 12 – 15 rokov by si mal každý chlapec definitívne uvedomiť túto svoju identitu, utvrdiť sa v nej. Je niekoľko tzv. iniciačných posolstiev, ktoré by mal mať chlapec do 15. roku zvnútornené a to prostredníctvom zážitku s nejakým mužom – autoritou, najlepšie s otcom (prespávanie v stane, rôzne aktivity mimo svojho pohodlia):
    · Život je ťažký.
    · Si smrteľný a raz zomrieš.
    · Nie si na svete ten najdôležitejší.
    · Ty tu nevládneš.
    · Tvoj život sa netýka len teba.
    V tomto veku začína chlapec preberať zodpovednosť za svoj život, musí si uvedomiť, že za ním už nestojí otec. Je to zároveň veľká cesta duchovnosti, keď sa doňho zapúšťajú hodnoty ako Boh či obeta. Ak je chlapec správne vedený, vie si ísť za svojím cieľom a byť odvážny.
    V zrelej dospelosti (35 – 50 rokov) muž poznáva vlastné hranice, zisťuje, v čom zlyhal. Zastaví sa a hodnotí: „Je môj život taký, ako som si ho vysníval (žena, deti, práca…)?“ Ak zistí, že v niečom zlyhal, jedna možnosť je odmietnutie svojho neúspechu, útek, akási póza hrdinu, keď má muž tendenciu zvaľovať svoje nedostatky na druhých. Nastupuje na cestu zatrpknutosti.
    Druhá možnosť je cesta múdrosti, kedy sa rozhodne hľadať skutočnú pravdu.
    Kríza v živote je ponukou od Boha, aby sme na seba získali nový pohľad a niekam sa posunuli.
    Už dlhšie je vo svete obdobie slabých mužov, začalo sa priemyselnou revolúciou, pokračovalo cez dve svetové vojny a následný nástup feminizmu, keď sa ženy zrazu museli starať o mužské veci, lebo muži neboli prítomní. V súčasnosti vnímame len nejakú karikatúru muža, hlavne v televízii.
    Prvá potreba muža je akceptácia a pocit hodnoty. Ak toto nepocíti doma, začne ju hľadať inde. Každé dieťa potrebuje cítiť svoju jedinečnosť. Je dobré, hlavne pri väčšom počte detí, vyhradiť si čas na každého z nich osobitne. Ak dieťa vníma svoju hodnotu, vytvára sa v ňom pocit bezpečia. Chlapec sa stáva mužom cez iniciáciu.
    Hranice u detí je treba vybudovať už v ranom detstve, v puberte je to oveľa ťažšie, niekedy už nemožné. Ak sa nastavia jasné hranice od malička, sloboda sa potom môže s rastúcim vekom rozširovať.
    Pri napomínaní je dobré hodnotiť skutok dieťaťa, nie samotné dieťa. Je treba ukázať moc, ale nie krikom, takisto nenazývať dieťa zlým, lebo to kazí jeho hodnotu. „Nebolo dobré to, čo si urobil, ale aj tak ťa mám rovnako rád.“
    V našej rodine to bolo tak, že v istom veku môjho syna došlo k zlomu. Zrazu mal zlé známky, problémy so správaním, pochybnú partiu. Z toho pramenili hádky doma a takisto to ovplyvňovalo aj môj vzťah s manželkou. Potreboval som, aby sa zmenil, ale môj spôsob, akým som to dosahoval, bol zlý. Mal som o ňom isté predstavy, ktoré som nechcel opustiť a tak som mu nedal dýchať, nadmerne som ho kontroloval. Deti potrebujú sprevádzanie. Pochopil som, že sa musím zmeniť ja, zmenil som svoj postoj, začal som skúmať, prečo tak koná, viac sa s ním rozprávať.
    Nakoniec všetky moje sny, ktoré som si o ňom vysníval, sa splnili, ale nie mojím spôsobom. Keď som to pustil z rúk a môj syn prebral zodpovednosť, vtedy sa začali diať veci. Môjho syna som sa s odstupom času pýtal otázku „prečo?“… Povedal mi: „Otec, do 12 rokov si bol pre mňa bohom, ale potom som začal vnímať tvoje chyby.“
    Čo by som na výchove zmenil? Teraz už viem, že nefunguje kontrola a kritika, príkazy a tresty, dnešná tendencia zbožštenia dieťaťa. Takisto nefunguje len počúvať odborné prednášky a čítať knihy. Vo výchove funguje sprevádzanie, je treba zaťažiť dieťa zodpovednosťou, a tak mu umožniť zlyhať. Deje sa to aj v podobenstve o márnotratnom synovi – otec púšťa svojho syna do sveta, dovolí mu zlyhať a to ho vedie k návratu k Otcovi. Po takomto návrate dieťa treba prijať v láske, ako to robí Otec, ale zároveň niesť dôsledky. Vytvára sa priestor pre komunikáciu, spoluprácu, opätovné budovanie dôvery. Dieťa potrebuje cítiť zo strany rodiča akceptáciu bez ohľadu na jeho výkon, mať slobodu v istých hraniciach.
    Nástrahy vo vzťahu matka – syn:
    · Keď matka nadmerne ochraňuje.
    · Keď si urobí zo syna partnera, zaťaží ho nadmernou zodpovednosťou.
    · Keď je príliš kritická a odmietavá.
    Viac informácií o celom projekte, ktorý vedie Ján Balažia a jeho spolupracovníci nájdete na stránke http://www.chlapi.club
    „Som presvedčený, že starí majú odovzdávať múdrosť národom a v tomto duchu sa snažíme viesť aj naše akcie.“
    Fotoalbum z prednášky TU

Komentáre sú uzavreté