Pricestovali posledný augustový víkend na svadbu Romana Jakubca, animátora z Miletičky, saleziána spolupracovníka, ktorý sa každý rok zapájal do prípravy ich pobytu na Slovensku. Raz im vraj žartovne sľúbil: „Chalani keď sa budem ženiť, určite vás pozvem na svadbu.“ A svoj sľub dodržal. Tak sa chlapci spolu s otcom Mychajlom vybrali na dlhú cestu za nami na Slovensko. Prišli šiesti. Všetci šli na 5 dní do rodín, ktoré už poznali z predošlých rokov. Taras, Kosťa, Roman, Víťa, Atrur a Artur 2 poputovali ku Fojtíkovcom, Griačovcom, Tuhým a ku nám, Baginovcom. Veľmi sme sa na nich všetci tešili, pretože sme presne vedeli, čo nás čaká. To, akí sú, bolo vždy pre nás oveľa väčším darom, ako čokoľvek, čo sme mohli darovať my im. Chlapci sa v  rodinách ubytovali, priestory im už boli známe a na druhý deň ich už čakal nabitý program.

Štedrá zbierka
Ráno, keďže bol pracovný deň a dospelí museli ísť do práce, sa všetci chlapci stretli u nás doma. Pešo sme sa vydali do Family Garden.

Moja mamina, ktorá má centrum na starosti, iniciovala spolu s exallievmi na Slovensku pre tento sirotinec zbierku potrebných vecí: jedlo, šatstvo, obuv, školské potreby. A keďže boli ľudia mimoriadne štedrí, vecí bolo neúrekom. Zbierku bolo treba pretriediť, pobaliť a pripraviť na transport. Cestou som spolu s chlapcami obehala niekoľko obchodov, zohnali sme banánové krabice, nakúpili vrecia a hurá do práce!

Dary budú musieť počkať na autobus
Keďže sme sa dozvedeli, že otec Mychajlo nemôže zo zbierky zobrať nateraz nič, až keď príde spolu s chlapcami autobusom 30.9. na blahorečenie don Titusa Zemana, začali sme hľadať riešenie, kam uskladniť všetky dary od ľudí. Napokon sa celého veľmi aktívne chopili zástupcovia exallievov a do pol hodiny už pristavili dodávku, do ktorej sme všetky krabice naložili a previezli do ich kancelárskych priestorov, kde na chlapcov pár týždňov počkajú.

Bowling

Po výdatnom, zaslúženom obede sme ich vzali na ich obľúbený bowling. Hrali ako o dušu dve hodiny a išlo im to výborne. Deň zakončili opekačkou na Železnej studničke s Markou Ondrušovou našou mladou ASC a jej priateľmi. Večer opäť prežili vo svojich rodinách.

Na svadbu folklórne
A nastala očakávaná svadobná sobota. Keď som ich videla ako prišli niektorí krásne vyobliekaní v ich typických ukrajinských košeliach (na zábavu už prišli v ich košeliach všetci), tak som si povedala: „Kiež by aj naši chlapci v ich veku boli tak hrdí na svoje korene“.

Obrad v kostole bol nádherný a na chlapcoch bolo vidno, že si návštevu slovenskej svadby na veľmi dlho zapamätajú. A zábavu až do polnoci ani nehovorím .

Zažiť rodinu
Samozrejme v nedeľu ráno pekne vstali a spolu so svojimi rodinami išli na svätú omšu. Keďže bola táto nedeľa v Bratislave opäť mimoriadne horúca, vybrali sme sa popoludní všetci spolu okúpať. Ráno si ich vo Family Garden vyzdvihol otec Mychajlo.

A čo chcem povedať na záver? Mimoriadne ma prekvapilo akí boli naši ľudia štedrí. Čo všetko celé rodiny aj s deťmi prinášali. Aj keď chlapcov nikdy osobne nestretli.

Samého otca Mychajla veľmi prekvapila suma, aká sa pre ich sirotinec vyzbierala, lebo dobre vie, aká je to pre nich obrovská pomoc. Odovzdali sme im všetko do posledného centu

Jedno som si, po tomto ich tentokrát kratšom pobyte, uvedomila. Obyčajné chvíle strávené doma s našimi rodinami, budú snáď pre nich, chlapcov zo sirotinca, veľkou inšpiráciou a motiváciou do ich budúcich životov.

Žofia Baginová

The post Chlapci z ukrajinského sirotinca prišli na slovenskú svadbu appeared first on Family Garden.

Vtedy vďaka nápadu dona Karola Maníka, ktorý bol provinciálom saleziánov na Slovensku a v súčasnosti pôsobí práve v Ľvove ako provinciál Ukrajiny, a mojej mamy Kataríny Baginovej, koordinátorky Family Garden, sa nám podarilo sprostredkovať chlapcom bez domova možnosť zažiť týždeň v rodinách na Slovensku. Prišlo ich 6. Strávili u nás úžasný čas a vystriedali viac hosťovských rodín. Musím povedať, že nám nesmierne prirástli k srdcu. Každý človek, ktorý by ich stretol, by si ich zamiloval.

Podobný pobyt sa podarilo zorganizovať aj nasledujúci rok v auguste 2016. Pricestovalo ich na Slovensko už 8. Chlapci sa veľmi tešili a naše vzťahy sa ešte viac utužili. A vďaka tomuto priateľstvu nás teraz oni pozvali na návštevu Ukrajiny. Po dlhom plánovaní a rozmýšľaní sa naša rodina v počte 6 ľudí vybrala za chlapcami.

Vyrazili sme v piatok 5. mája o šiestej ráno. Nabalení na predĺžený víkend, bez akejkoľvek predstavy, čo nás čaká. Po siedmich hodinách cesty cez Slovensko a Poľsko sme dorazili na poľsko-ukrajinské hranice. Až tam sme si uvedomili, čo znamená prechod z EÚ do inej krajiny.

Varovali nás, že čakanie môže trvať aj 2 až 4 hodiny, ale v kútiku duše sme dúfali, že to pôjde rýchlo. Rad sa však posúval rýchlosťou 2 autá za 20 minút. Ľudia boli nervózni a samozrejme, že sa vyskytli aj prípady, keď sa prichádzajúcim vodičom nechcelo čakať v rade, tak sa predbehli alebo sa natlačili pred čakajúce autá.

Dokonca sme si všimli aj úplatok za prepustenie miesta v rade – korupcia je na Ukrajine na dennom poriadku. Vtedy sme pochopili význam vety „To sa môže stať jedine na Ukrajine.“ Naše čakanie bolo nekonečné. Keď sme konečne po 4 hodinách státia, v poriadnej búrke, prešli za rampu, ostali sme nemilo prekvapení. Za zákrutou na nás čakal nový nekonečný rad. Po ďalšej hodine a následnom dôkladnom prezretí auta a dokladov, sme sa konečne dostali na pôdu Ukrajiny.

Ten pohľad sa opisuje ťažko. Je to ako prejsť z bohatého mesta do slumu. Hneď za hranicami nás privítala taká zničená cesta, že každý deň ďakujem za kvalitu komunikácií na Slovensku.

Na tamojších cestách máte pocit, že to vaše auto neprežije. Doslovne. A toto výmoľové dobrodružstvo nás
sprevádzalo zakaždým, keď sme niekam išli. Myslím, že náš Oplík si za svoj výkon zaslúži maximálnu pochvalu.

Všade, kam sa človek v tejto krajine pozrel, bolo vidieť chudobu. Najskôr chudobné dedinky s niekoľkými domami, ale krásnymi obrovskými kostolmi so zlatou kupolou. Na svoje náboženstvo sú veľmi hrdí a vidieť to na každom kroku.

Po príchode do Ľvova sa pred nami vynárali ošarpané paneláky a po uliciach chodili veľmi jednoducho oblečení ľudia so smutnými výrazmi.

Naše auto zastalo pred gréckokatolíckym kostolom, v ktorom don Karol Maník pôsobí. Previedol nás priestormi, kde slúži omše a kde aj býva. Taktiež miestnym oratóriom. Mali sme šťastie, lebo sa nám práve podarilo zastihnúť veľkú kopu detí hrajúcich sa na námestí pred kostolom.

Don Karol nám vysvetlil, že je to májová tradícia – deti sa počas tohto mesiaca po každej svätej omši prídu zahrať a budujú spoločenstvo. Medzi nimi boli aj niektorí z „našich“ chlapcov. To bolo zvítanie!

Po prehliadke sme sa presunuli do domu Pokrova pre siroty, ktorý je od kostola vzdialený asi kilometer. Tu nás už čakal otec Mychajlo, saleziánsky kňaz, rodený Ľvovčan.

A ako sa to s týmto sirotincom vlastne všetko začalo? Pred 10 rokmi našiel práve otec Mychajlo na ulici opusteného chlapca a vzal ho k sebe. Takýchto chlapcov začalo časom pribúdať, a tak kňaz musel zháňať peniaze všade, kde sa dalo. S pomocou štedrých ľudí postavil veľký, krásny domov pre opustených chovancov – ukrajinské oratórium, ktoré má svojho dona Bosca. A to, že ho majú chlapci naozaj veľmi radi, a že je pre nich jedinou životnou istotou, bolo cítiť na každom kroku.

Aj keď toho veľa nemajú, pohostili nás výdatnou večerou ako kráľov (uvedomovali sme si, že taký pokrm je pre nich vzácnosťou). Po jedle nám otec Mychajlo ukázal dom a chlapci nás previedli svojimi izbami. Bolo vidno, že si ich starostlivo upratali.

V dome žije viac ako 60 chlapcov s rôznymi ťažkými životnými príbehmi, ktorým Mychajlo doslovne zachránil život. Pridali sme sa k nim aj na večerné modlitby, ktoré boli pre nás úžasným zážitkom.

Sú neuveriteľne vychovaní, pracovití a vďační za všetko, čo dostávajú. Vtedy som si uvedomila, že víkend strávený s nimi bude pre nás veľkým požehnaním.

Po náročnom dni sme sa ubytovali a čakal nás zaslúžený odpočinok. V sobotu ráno sme po raňajkách vyrazili s otcom Mychajlom a tromi chlapcami do centra voľného času, ktorý vedie miestny salezián spolupracovník. Ostatní mladíci vycestovali do blízkeho mesta hrať futbalový zápas.

Po prehliadke nám chlapci ukázali veľký unikát, ktorý majú od svojho domu čo by kameňom dohodil. Bol to skanzen drevených ukrajinských kostolíkov v nádhernom parku. Nemohli sme prestať obdivovať nádherné architektonické pamiatky. Centrum bola vlastne veľká stará komunistická budova, do ktorej chodí denne 3 000 detí z Ľvova a okolia na krúžky a rôzne voľnočasové aktivity.

Nasledoval obed a po ňom prehliadka mesta. Nikdy by by som si nepomyslela, že Ľvov môže mať také krásne historické centrum. Je to zmes Viedne a Prahy. Dozvedeli sme sa, že architekti, ktorí stavali Ľvov, boli z Rakúska. Ich pečať sme videli na každom kroku. Navštívili sme miestnu pražiareň kávy, originálnu handmade čokoládovňu preplnenú turistami, či nádherné sakrálne stavby s dielami slávnych umelcov histórie. Mesto dýchalo životom, všade sme stretali pouličných umelcov. Po centre sa prechádzali mladí aj starí, kaviarne boli preplnené. Ani sme si nevšimli, ako nám ubehli tri hodiny.

Večerali sme v pizzerii, kde sa k nám pridali aj zvyšní chlapci, ktorí sa vrátili zo zápasov. Ich bilancia bola jedna výhra, jedna remíza. Ukončili sme skvelý deň plný zážitkov, čakala nás však ešte jedna milá povinnosť.

Po večernej modlitbe nás otec Mychajlo vyzval, aby sme chlapcom povedali večerné slovko. Keďže nás nepoznali všetci chlapci, moja mamina im vysvetlila dôvod našej návštevy. Nakoniec sme im odovzdali finančný dar. Boli to peniaze od rodičov detí, ktoré navštevujú DFS Kremienok (kde sú moji rodičia vedúci).

Po jednom vystúpení, len pár dní pred naším odchodom na Ukrajinu, im moja mama rozpovedala o Pokrove a aj o tom, že sa za chlapcami chystáme. Vyzvala ich, aby im pomohli finančným darom, ktorý im následne odovzdáme. Chlapci sa nesmierne potešili a bolo na nich vidieť, že im je vzácne už len to, že niekto na nich myslí. Že je na tomto svete ktosi, kto sa o nich – často nechcené deti – zaujíma. Bolo to veľmi emotívne. A to nás ešte čakala nedeľa…

Pred svätou omšou, ktorá sa slúžila o 11:30, nás otec Mychajlo zobral do štvrte, kde vyrastal. Ukázal nám panelák, v ktorom sa narodil a jednu prekrásnu, obrovskú stavbu: nádherný chrám postavený asi 5 metrov od jeho bytovky.

Porozprával nám o svojom detstve a prezradil aj, že tento chrám postavil jeho otec, miestny gréckokatolícky kňaz. Túto skutočnosť však musel kvôli režimu počas celého jeho detstva pred ním a pred celou rodinou tajiť. Na to, čo dokázal vybudovať z ničoho, bol úžasný pohľad.

Po nedeľnej omši mali moji rodičia prednášku o Family Garden pre miestnu komunitu saleziánov spolupracovníkov a my, súrodenci, sme išli zatiaľ s chlapcami znova do mesta. Na chvíľu sa od nás dvaja z nich oddelili a až pri večeri sme zistili, prečo. Doteraz neviem, ako sa im podarilo vybrať ženské tričká, ktoré nám padli ako uliate.

Podarovali nám ich ako poďakovanie za všetko, čo sme pre nich urobili. Večer nás čakal ešte posledný zážitok: ich každo-nedeľný futbalový zápas v miestnej telocvični. Každý z chlapcov má taký futbalový talent, že by určite uspel v akomkoľvek slovenskom klube.

Kvôli ťažkej situácii, ktorá na Ukrajine vládne, však nemajú tieto deti veľmi svetlú budúcnosť. Chcú ale vo svojich životoch veľa dokázať. Preto by sme aspoň niektorým chceli pomôcť študovať na Slovensku, čo by im dalo nádej na lepší život. Je však potrebné nájsť rodiny, ktoré by ich počas štúdia u seba ubytovali. Ja osobne verím, že sa to podarí. Do septembra je ďaleko.

Na tento víkend nikdy nezabudnem. Pozerám sa na svoj každodenný život s oveľa väčšou vďačnosťou za maličkosti, ktoré som doteraz brala ako samozrejmosť.S chlapcami sme strávili tri prekrásne dni.

V pondelok veľmi skoro ráno sme vyrazili na dlhú cestu domov, na Slovensko. Chlapci vstali len preto, aby sa s nami rozlúčili a aby nám zakývali.

Na svete je totiž nespočetne veľa detí, ktoré nemajú vôbec nič.

Ďakujem Bohu, že som mala možnosť spoznať práve týchto chlapcov na Ukrajine.

Žofia Baginová

The post Strávili sme 3 dni so sirotami v Ľvove. Na toto stretnutie nikdy nezabudnem appeared first on Family Garden.

Tam sa im veľmi pekne venovali po športovej stránke, ale chlapci zanechali zrejme niečo aj v srdciach zamestnancov tohto zariadenia. Tí totiž zorganizovali pre svojich návštevníkov vianočnú akciu “Darujme spolu Vianoce”.

Na vianočný stromček pri svojej recepcii navešali kartičky s konkrétnymi túžbami detí z Pokrovy a návštevníci si ich mohli zobrať, darček kúpiť a priniesť do fitka. Boli vraj rozchytané za pár dní, napriek tomu, že kartičiek bolo niekoľko desiatok.

Nuž, a v týchto dňoch si don Mychajlo Chaban, riaditeľ sirotinca, spolu s niektorými chlapcami prišli po darčeky. Z Ukrajiny priamo do FitCampu absolvovali 12-hodinovú cestu. A Family Garden bolo pri tom! Takto to vyzerá, keď sa dobro šíri ďalej

The post Dobro sa šíri ďalej… Z Ružinova k sirotám do Ľvova appeared first on Family Garden.

Prečítať si o tom môžete aj na portáli Postoy.sk – http://postoy.sk/content/chlapci-z-ukrajiny-ukazali-slovenskym-rodinam-skromnost

The post Privítali sme chlapcov z Ukrajiny appeared first on Family Garden.